Európskou úniou už od jej počiatkov rezonuje myšlienka multikulturality. Kultúra každého národa je dobrá. Preto ju treba rešpektovať, a keď sa všetky kultúry spoja, vznikne jedna krásna, multikultúrna spoločnosť, v ktorej si budú všetci šťastne spolunažívať, pracovať a snažiť sa zo všetkých síl o čo najväčšie blaho tejto spoločnosti. John bude páliť whisky, Jožko Smrek orať pole, José obháňať býčkov, Hermann bude odporný, ako len Nemci vedia byť a Ali...? Ali sa rozbehol a z celej sily nakopal túto myšlienku medzi nohy.
Najskôr predviedol Španielom, aké bombové je cestovanie vlakom. Potom naučil britských policajtov strieľať do hlavy chlapíkov v dlhých plášťoch s batohom na chrbte. A najnovšie aj Francúzi zistili, že tie večerné táboráky majú niečo do seba. Aby to bolo kompletné, chýbajú už len Nemci, ktorí však majú u Aliho plusové bodíky za to, že mu umožnili naučiť sa pilotovať lietadlá, aj keď pristávanie nepotrebovali.
A tak vlaky v Španielsku už nie sú to, čo bývali. Metro v Londýne stratilo svoju dôvernú atmosféru, Pierre sedí smutne na obhorenom vraku svojho Citroena a všetci svorne rozmýšľajú: „Dočerta, máme toto kvôli originálnemu kebabu za potreby? Prečo sme si vlastne pustili do krajiny niekoho, kto poskytuje zámienku na zbytočné vraždenie? Nebolo nám lepšie v izolovanej krajine bez gastarbeiterov a menšín, ktoré si nevážia to, čo im ponúkame?“
Jó! To si páni v Brusseli mysleli, že si tu budeme pekne všetci svorne spolunažívať v jednom obrovskom štáte, všetci sa budeme cítiť ako veľkí Európania a nad národným a náboženským cítením si nikto ani nevzdychne. Netrvalo to tak dlho a už je jasné, že od tohto máme ešte minimálne tak ďaleko, ako od čerstvého mäsa v supermarketoch. Nemci sú v prvom rade Nemcami, Francúzi Francúzmi, Briti Britmi a nikto sa dobrovoľne nevzdá svojej národnosti v prospech nejakej Európskej únie, z ktorej tri štvrtiny členov ani nevedia vymenovať. A to ešte stále nie je tá najväčšia tragédia.
Do toho všetkého v Európe nebadane (?) vznikla obrovská menšina Arabov, ktorí sú tak trochu neetablovateľní. Európska únia je založená v prvom rade na európskej histórii, tradíciách a morálke. Národy, ktoré ju tvoria, sú vo svojej podstate rovnaké a najväčší rozdiel medzi Západom a Východom je v tom, že Východ začal jesť hamburgery o 44 rokov neskôr ako Západ. Ale arabská menšina taká nie je. Majú vlastnú kultúru, vlastný jazyk, vlastné náboženstvo. Nezáleží, ako dlho žijú v danej krajine. Prvá generácia sa síce cíti byť cudzincom v krajine, v ktorej žije, ale na druhú stranu cíti aj vďačnosť za poskytnutie lepších životných podmienok. Ďalšia generácia už necíti nič. Kultúra danej krajiny jej ostáva cudzia, s históriou ju nič nespája a tradičná islamská výchova spôsobuje, že cíti oveľa silnejšiu väzbu na tradičné islamské hodnoty, než na čokoľvek čo jej ponúka „materská“ krajina. A do toho všetkého sú vďaka silnej naviazanosti na tradičné moslimské zázemie neustále považovaní za cudzincov, napriek tomu, že sa v danej krajine narodili. Vyššiu životnú úroveň považujú za samozrejmosť a nepáči sa im (právom), ak im je odpieraná na základe ich náboženských a kultúrnych koreňov.
Výsledok sa dostavuje práve teraz. V Británii spáchali útok jej vlastní občania, Francúzsko si precvičilo, ako asi vyzerá občianska vojna vďaka svojím vlastným občanom. V Španielsku mali síce teroristický útok na svedomí cudzinci, ale ochranu im podľa všetkého poskytla miestna arabská komunita.
A problémy sa stupňujú. Kým pôrodnosť v Európe klesá, tak arabská komunita je na vzostupe. Neustály prílev ďalších a ďalších utečencov situáciu ešte viac zhoršuje. Volebný systém hovorí v ich prospech – stačí si počkať a v niektorých európskych štátoch sa z menšiny stane volebná väčšina a väčšina predsa rozhoduje. Ako je na tom islam s toleranciou iných náboženstiev a kultúr vidíme v Ázii.
Európa sa v mene rýchleho vývinu prakticky vzdala kresťanstva, čím prišla nielen o brzdu civilizačného vývinu, ale aj o pevný morálny kódex, ktorý bol schopný stáť v opozícii k islamu. Oslavovaný liberalizmus je síce fajn, ale nie je schopný brániť sa prejavom extrémizmu. Do konfliktu sa dostávajú základné princípy demokracie: všetci sme si rovní a rozhoduje väčšina. Darmo niekto vykrikuje, že radikálov je málo. Jednoduché fakty hovoria jasne: štát, ktorý umožní vznik dominantnej arabskej menšiny na svojom území si koleduje o malér. Európske štáty sa proste extrémistickým prejavom islamu nie sú schopné účinne brániť.
Tak a čo teraz? Čo spraviť s menšinou, ktorá si neváži štát, v ktorom žije? Ktorá požíva všetky jeho výhody, ale na oplátku necíti ani tú trochu vďačnosti, čo ich rodičia?
Vždy pred začiatkom školského roka vydá Ministerstvo školstva dokument, v ktorom nabáda učiteľov, aby bojovali proti xenofóbii. Multikulturalita je predsa svätá! Žiaľ, ako ukazujú udalosti posledných pár rokov, bez racionálnej štipky netolerancie môžeme v priebehu pár desaťročí ľahko dospieť ku stretu kultúr, ktorý by sme nemuseli vyhrať. Slováci boli totižto v bránení vlastnej kultúry vždy dosť slabí.
Tým nechcem povedať, že treba hneď teraz vstať od počítača a ísť podpáliť Bélov obchod v Dunajskej Strede a pichnúť do chrbta Gejzu z košického sídliska snov. Každý štát má určitú národnostnú menšinu, na tom nie je nič zlé ani nebezpečné. Dokonca je to svojím spôsobom obohacujúce. Ale len do určitého momentu. Tým momentom je stav, ktorý nastáva v niektorých európskych štátoch. Stav, kedy v štáte menšina, s rozdielnym kultúrnym a náboženským pozadím dosiahne významný percentuálny podiel v zložení obyvateľstva. Demokracia dosiahla svoj strop. Nastáva obrat a zdá sa, že jediným východiskom je obmedzovanie práv menšín na kultúrnom a náboženskom základe.
Základná modla demokracie ostáva: Všetci sme si rovní. Pribudne však podmienka: Všetci sme si rovní, ale... Ale ak ste moslim, tak vaša sloboda prejavu nemôže byť úplná. Ale ak ste moslim, tak vaša žiadosť o občianstvo bude zamietnutá. Ale ak ste moslim, tak prezentovať verejne svoje náboženské presvedčenie. A ako hovoria naši kamaráti spoza kanálu: „Everything before but is bullshit...“
