reklama

Ako si zabiť kamaráta...

Skalolezectvo je krásny šport. Pri lezení vás sprevádza úplne úžasný pocit. Pocit šťastia, ktorý zaplavuje vaše telo vždy, keď prekonáte samého seba. Keď vybičujete vlastného odhodlanie aj unavené svaly a prekonáte tú skalnú dosku bez jediného chytu a stupu a dostanete sa až na koniec cesty. V tej chvíli je ten pocit šťastia najintenzívnejší. To šťastie však zmizne rýchlejšie ako sociálne dávky v rómskej osade, keď človek zistí, že začal zlaňovať bez toho, aby spustil na zem obidva konce lana. Výsledok sa dostaví okamžite. Lano sa vyvlečie z istenia a vášho tela sa zmocní gravitácia, ktorá má na vás už dlho ťažké srdce. Ľudské telo nie je na desaťmetrové pády stavané, a tak nastáva najvyšší čas zavolať záchranku...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (42)

Je krásne letné popoludnie a všetci sme spokojní. Aďo práve vyliezol cestu, s ktorou sa trápil poslednú hodinu a radosť, ktorá zhora sála je priam neznesiteľná. Konečne ruším istenie a obraciam sa k našim mladým spolulezkyňám. Jedna z nich mi je viac než sympatická, a tak na ňu upriamujem 1000 wattov svojho šarmu. Vyruší ma až jemný cinkot expresiek, ktoré narážajú do skalnej steny v rýchlom staccatte.

Obraciam sa dosť rýchlo na to, aby som videl, ako Aďo dopadol na zem tak tvrdo, že sa od nej odrazil a kinetická energia ho mrštila ešte o meter ďalej. Nastalo úplné ticho, ktoré ruší len Aďove stonanie. Na stene a v jej blízkom okolí je asi tridsať ľudí, ktorí ostali ako zamrznutí. Nikto nič nevraví, nikto sa nehýbe. Najvyšší ča prelomiť ľady! Nonšalantne sa priblížim k Aďovi a len tak ledabolo prehodím: „Tak čo? Predáš lano?“ Aďo precedí medzi zuby niečo nepublikovateľné a ďalej sa utápa vo svojom súkromnom jazierku bolesti. Aspoň, že neodpadol...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Konečne sa pár ľudí spamätalo. Zhodli sme sa, že bez návštevy nemocnice sa to tentokrát nezaobíde. Minimálne kvôli možným vnútorným zraneniam, aj keď fakt, že si prakticky necíti chrbát a ľavú pätu má pravdepodobne na kašu, by sa tiež mohli zobrať do úvahy.

Kamenné vráta sú dostupné len peši, a tak sme sa dohodli, že Aďa znesieme nižšie, kam sa dostane aj sanitka. Našťastie je tu skupina Čechov, ktorí sú očividne na padajúcich kamarátov pomerne zvyknutí. S ich pomocou sme rýchlo vytvorili z lavičky provizórne nosítka. Nastal čas zavolať záchranku. Ďurko sa síce tvári ako strašný frajer, v skutočnosti je však dosť vyplašený a vo všetkom tom zmätku radšej vytáča 112, než aby tipoval, ktoré číslo to vlastne patrí záchranke a dovolal sa hasičom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nasledoval hovor, na ktorý nezabudnem dokonca života:
Príjemný ženský hlas to zdvihol asi po dvoch zazvoneniach: „Tiesňová linka 112, prosím?“
„Dobrý deň. Kamarát spadol z asi desať metrovej výšky zo skaly na Kamenných vrátach pri Trenčianskych Tepliciach. Bolí ho chrbát a má niečo s nohou.“
„V poriadku. Ako sa voláte?“
No nieže by sa mi to zdalo byť to najpodstatnejšie v tejto chvíli, ale dobre. Predstavil som sa tak, ako ma to mamička kedysi naučila.
„Potrebujete záchranku?“
No nie! Lepší bude eskort servis, nech si chlapec užije! Gŕŕŕ!
„Áno. Stalo sa to pri Trenčianskych Tepliciach.“
„Dobre. S kým Vás prepojím? So Žilinou?“
Aúúú! Radšej s Košicami! Keď sa to stalo v TRENČIANSKYCH Tepliciach, tak to najlepšie riešenie je volať sanitku zo Žiliny, ktorá je vzdialená necelých 80 kilometrov! Áááárgh!
„Mohli by ste ma radšej prepojiť s Trenčínom?“
„V poriadku, počkajte prosím.“
V mobile mi zaznela príjemná optimistická melódia, ktorá evokovala spomienku na hraciu šperkovnicu. Nastáva absurdná situácia, kedy šesť ľudí, stojí okolo zvíjajúceho sa Aďa a počúva veselú melódiu linúcu sa z môjho mobilu.
„Tak co?“, pýta sa asi po troch minútach koncertu jeden z Čechov, ktorý si asi neuvedomuje, že je na Slovensku.
„No nič. Normálka, nie? Ma prepájajú na nemocnicu.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Asi po piatich minútach sa konečne ozvalo:
„Trenčianska krajská nemocnica. Prosím?“
„Dobrý deň. Kamarát spadol z asi desať metrovej výšky zo skaly na Kamenných vrátach pri Trenčianskych Tepliciach. Bolí ho chrbát a má niečo s nohou.“
„Uhm. A ako sa voláte?“
Ale do ****! Čo s tým všetci majú? V poriadku. Predstavil som sa. Nadiktoval som číslo svojho mobilu a zopakoval svoj problém.
„Počkajte. Prepojím Vás.“
Ijúúúú! That’s sooo wrong! Nasledovala ďalšia ukážka hudobnej produkcie z kategórie „tak optimistické, že by jeden vraždil“. Tentokrát sme si ju však vychutnávali necelú minútu. Aďo už si na dosku, na ktorej ležal, celkom zvykal.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Záchranná služba, prosím?“
Spustil som svoje nacvičenú úvodnú frázu:
„Dobrý deň. Kamarát spadol z asi desať metrovej výšky zo skaly na Kamenných vrátach pri Trenčianskych Tepliciach. Bolí ho chrbát a má niečo s nohou.“
Och, ja blbec! Zase som sa zabudol predstaviť! A naozaj...
„Dobre. Ako sa voláte?“
Už som sa cítil ako prvý deň v novej práci. V duchu som prosil všetky vyššie mocnosti, aby mi dali silu nevraždiť, ak ma opätovne začnú niekam prepájať.
„V poriadku. Posielame k Vám sanitku. Ako sa tam dostane?“
Odkiaľ to mám vedieť? Ja sem chodím peši cez hory! Po konzultácii s okolostojacimi miestnymi som bol schopný podať aj túto informáciu. Aj tak si stále myslím, že by to mohli vedieť aj sami.
„Ďakujem. Zneste ho dole a tam nás počkajte.“
To si myslia, že ho ideme hodiť z útesu alebo ako dlho sem chcú ísť? Aďo síce nie je žiadny kulturista, ale zniesť ho dole chvíľu potrvá. To sem chcú ísť dlhšie, než nám bude trvať zniesť ho dole? No nechajme sa prekvapiť...

Nakoniec sme dole prišli približne naraz. Záchranka sa správala extrémne profesionálne. Nezabudli dokonca ani vypýtať si od Aďa preukaz poistencia ešte predtým, než sa ho čo len dotkli.

Koniec dobrý, všetko dobré. Ukázalo sa, že Aďo je len odporný simulant, ktorý prežil desaťmetrový pád zo skaly bez vážnejších následkov. Dokonca ani to trápne vnútorne zranenie nemal. Viac ma však trápi predstava, čo by sa dialo, keby nemal toľko šťastia. Čo ak by dopadol na skalu a mal otvorenú zlomeninu? Pri promptnosti tiesňovej linky by nám vykrvácal, kým by ma vôbec prepojili na Trenčín.

Pokecať s mladou, sympatickou slečnou je síce fajn, ale radšej si to nechám do baru, než na tiesňovú linku. Moja osobná predstava bola, že nadiktujem, kde som, čo sa mi stalo a oni už zariadia zbytok. A nie, že si ma budú pohadzovať od jednej spojovateľky k druhej. Z ich prístupu som, žiaľ, získal dojem, že na číslo 112 sa volá len prípade, že sa zraní svokra alebo kamarát, ktorý vám nebude veľmi chýbať. Kým sa oni rozhýbu, tak určite exituje...

Na obranu 112-ky musím dodať, že vyššie spomenutá príhoda má už dva roky a medzitým sa úroveň tejto služby mohla zlepšiť. Našťastie som odvtedy nebol nútený znova počúvať ich ukľudňujúcu hudbičku, a tak neviem, či to bola len chvíľova indispozícia, alebo to tak proste chodí. V roku 2007 sa majú zrušiť staré dobré čísla 150, 155 a 158. Zostáva len dúfať, že do tých čias si to na tej 112-ke premakajú, inak bude na Slovensku množstvo nešťastných ľudí. A ešte viac mŕtvych...

PS: A ešte jeden postreh. Z tých tridsiatich ľudí, čo tam boli, bolo asi päť Čechov. Z tých tridsiatich ľudí sa našlo presne päť, ktorí boli ochotní pomôcť. Hádajte akým jazykom hovorili?

Juraj Zámočník

Juraj Zámočník

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Krásny, šarmantný, inteligentný, rozhľadený a za každých okolností skromný... Zoznam autorových rubrík:  Zo života (môjho)For FriendsPostrehySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu