reklama

Prečo mám rád ŽSR

Stretávať nových ľudí je úžasné. Nič tak človeku nerozšíri obzory, ako stretnutie s človekom zaujímavým, scestovaným a ak to je na dôvažok ešte aj cudzinec, tak je to priam dokonalé. Človek sa dozvie množstvo zaujímavostí, ktoré sa v časopisoch bežne nespomínajú a na dovolenkách nepostrehnú. Pohľad cudzinca na slovenské pomery býva zábavný a hlavne iný, než to naše večné nadávanie na Mečiara alebo Dzurindu. Len kde takých ľudí vziať? V Bratislave ich síce pár pobehuje, ale pristavovať anglicky hovoriacich biznismenov a pýtať sa ich na zábavné historky zo slovenského prostredia proste nie je to „pravé orechové“. Našťastie sú tu ŽSR, ktoré pre mňa túto dilemu už dávno vyriešili.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

Hlavná vlaková stanica je fascinujúcim svetom. Je to autonómna republika bezdomovcov, tulákov, cestovateľov a všetkých, čo sa rozhodli dočasne opustiť bezpečie privátov a internátov a vydať sa na strastiplnú cestu za blízkymi. Miesto, ktorým sa každý deň premelú tisícky ľudí. Nikto sa tam dlho nezdrží a predsa tam každý niečo nechá. Spravidla svoje nervy, hlas a lásku k blížnemu svojmu, keď sa snaží ovládnuť zúrivosť, ktorá ho chytá, keď vlak mešká, aj keď ešte ani nevyšiel zo stanice. Popritom už tisíci krát odmietol predavača Nota Bene, tvrdošijne sa vzpiera zistiť po akých bludných chodníčkoch kráča, keď mu na ne nesvieti Strážna veža a krk ho už bolí od vytrvalého zamietavého krútenia hlavou na chronickú otázku stálic staničného podsvetia, ktoré sa priateľsky pýtajú: „Kámo, nemáš cígu?“ Je ťažké milovať niekoho, kto smrdí tak, že čuchové bunky páchajú hromadnú samovraždu...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A presne to je to miesto, kde sa začala moja šnúra „once-in-a-lifetime“ známostí. Ako prvú si pamätám drobnú dievčinu, ktorá stála uprostred stanice s obrovským kufrom a zúfalým výrazom v tvári. Piatok poobede dosahuje stanica svoj populačný vrchol a tie stovky ľudí ponáhľajúcich sa k okienkam a na nástupištia boli v prudkom kontraste s drobnou dievčinou, o ktorú sa tie davy rozrážali a obtekali ju zo všetkých strán. Ďurko, ako správny džentlmen s priam viktoriánskou výchovou, sa už na jej zúfalstvo nemohol pozerať: „Ahoj. Môžem ti nejak pomôcť?“

Slečna prehodila pár slov, ktoré zachrapčali ako plechovka padajúca zo schodov. Á! Slečna je z Maďarska! Skúsil som angličtinu a slečna našťastie reagovala. Jej problém bol jednoduchý. Pri okienkach nikto nerozprával anglicky a (napodiv) ani maďarsky, a tak im nevedela vysvetliť, že lístok do Budapešti má už rezervovaný a teraz si ho len potrebuje vyzdvihnúť. Pomáhať pekným, zúfalým slečnám je moje hobby, a tak sme sa spoločnými silami prebojovali k lístku, aj na správne nástupište. Do odchodu môjho vlaku ostávala necelá polhodinka, ktorú sme strávili príjemným rozhovorom o všetkom, o čom sa bavia dvaja neznámi ľudia, ktorí vedia, že sa už nikdy nestretnú. Tá typická zmes záujmu, ľahkého priateľstva, vďačnosti, úprimnosti a jazykovej bariéry necháva v človeku zvláštnu pachuť, ktorá pretrvá ešte dlho potom, čo si s dotyčnou osobou navždy zmizneme z očí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po peknej Maďarke akoby sa so staničnými známosťami roztrhlo vrece. Už onedlho sa mi prihovorili dvaja žoviálni Briti, ktorí blúdili podchodom pod nástupišťami a za svet nevedeli z lístku vyčítať, na ktorý vlak majú nastúpiť a kde ho nájdu. Hodinka s nimi strávená ma pred zásobila ohurujúcimi príbehmi pre kamarátov na najbližšieho polroka. Kto niekedy videl reklamu na nemenované české pivo s dvomi Britmi, ktorí ho zbožňuju a propagujú všade na svete, tak si môže urobiť dobrú predstavu, ako vyzerali títo dvaja típci.

Každopádne stretnutie s nimi bolo minimálne tak nezabudnuteľné, ako stretnutie s Mustafom z Pakistanu, ktorý nevedel, ako sa dostať z vlakovej stanice na autobusovú. Vďaka podobnej trase som sa s ním sčasti zviezol a navigoval ho, ako dosiahnuť vytúžený cieľ. Popritom som sa dozvedel, že na Slovensku strašne veľa pijeme, máme smiešne malé hory (vraj sa mám prísť pozrieť na Nanga Parbat) a máme najkrajšie ženy na svete. Akoby som to nevedel...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Minulý piatok som zase stretol Sergia z Portugalska. Stál tesne predo mnou v rade na lístky a naivne sa domnieval, že vystačí s angličtinou. Nevystačil a slečna za okienkom vedela reagovať len na prvú otázku („Do you speak English?“), už tá druhá ju voviedla do rozpakov („So can you call somebody who speaks English?“), a tak mi neostávalo nič iné, len sa zase raz zahrať na samaritána, čo chodí po svete a vďaka svojím vedomostiam pomáha ľuďom tam, kde sa dá (na stanici).

V poslednom čase ma však chytá zvláštny nepokoj. Veď čo ak ŽSR konečne dôjde, že železničná stanica hlavného mesta SR by mohla mať navigačné panely aj v angličtine, plus jedno okienko, kde by bol niekto, kto vládne týmto jazykom. To by bol koniec mojím známostiam. Už nikdy by som sa nezoznámil s peknou Maďarkou, veselými Britmi, nechápajúcim Mustafom a naivným Sergiom. Už nikdy by som nepresvedčoval skupinku japonských turistov, že áno, toto je VÁŽNE hlavná stanica hlavného mesta SR a NAOZAJ sa odtiaľto dostanú do Viedne. Čo ak v piatok prídem na stanicu a tam sa budú skvieť cudzojazyčné nápisy, ktoré pomôžu zahraničným cestovateľom natoľko, že už nebudú potrebovať moju pomoc?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale ja mám plán! Začnem so sebou nosiť kýblik a veľký štetec a keby sa náhodou inkriminované nápisy objavili, tak ich pekne krásne pretriem. Mne nikto na zahraničných kamarátov siahať nebude! Tak!

Juraj Zámočník

Juraj Zámočník

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Krásny, šarmantný, inteligentný, rozhľadený a za každých okolností skromný... Zoznam autorových rubrík:  Zo života (môjho)For FriendsPostrehySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu